„Dobrý deň pán riaditeľ.“
„Dobré ránko Vlasta, už ste čítali dnešný Čas?“
„Bože, ani mi nehovorte Karolko, veď tí už nevedia čo by od nás chceli,“
uzavrie Vlasta a nežným hlasom, pripomínajúcim skôr drevorubača zreve:
„Ďalší!!!“
Tlak mi stúpne na 220. Bože, pomyslím si a je to tu. Začnú ma mučiť a možno aj v kolese lámať. Zveličujem, ale predstava, že tlačivo B/123 bude vypísané chybne, alebo namiesto kolónky D vypísaná kolónka R, ma pichá pri srdci.
„Ujdem, kašlem na to“ chvíľkové zaváhanie, preruší okuliarnatá Vlasta mohutným: “Bude to?!“
Vlasta sa na okamih zasmeje. Ale iba na okamih, aby nestratila svoj imidž. Stolička podomnou vrie, pot steká z mojej tvare a neviem, neviem či som sa na štátnici takto zapotil. Áno, bojím sa. Nepredstieram, ale naozaj nechápem, kde sa ten strach vo mne berie. Azda nejaký postkomunistický traumatizmus? Nechápem. Neriešim.
Len ticho čakám na Bručalovú Vlastu. Tak sa mimochodom volá.
„No dobre pán Trieska, pozrieme sa na Vás..“ precedí Vlasta.
„Na čo sa len chce pozrieť preboha“? Stúpne mi žlč.
Len nedávno jeden v podobnej situácií, rozmlátil akýsi úrad sekerou. Napadne mi aj táto varianta. Na moju škodu, len ako hraničná.
Mal by som po tom a o duševnom zdraví ani nehovorím.
Niekam odbehne a ja čakám ako vôl uviazaný o úradnícky stôl.
Z vedľajších dverí vyletí chlapík.
Bohuje na systém a vraj sa na to môže celé vysrať!
Aspoň už má po tom terore. Je mi ho ľúto a to ešte neviem ako dopadnem ja.
Dovalí sa Bručalová. Otvára nejaké lajstrá a nacvičene, veľmi strojene začne:
„Pán Trieska podľa paragrafu 12, odstavec bla-bla-bla...šípim konečný rozsudok.
Trest smrti ako poľahčujúca okolnosť. Nevnímam, čo hovorí. Pripravujem záverečnú reč. Spomeniem si na situáciu, keď naši chceli za komunizmu prepašovať z Nemecka kosačku. Keď nás na colnici šacovali a nepomohli ani slová zľutovania, mama siahla po tom najťažšom kalibri. Že keď už nie pre nás aspoň pre naše deti. Zľutovali sa, ale otec musel slová vďaky podmazať poslednými markami, čo nám z nášho výletu zostali....
„Počúvate ma?“ zabručala Bručalová a nebolo pochýb o tom, že jej to meno nielenže pristane, ale jej aj neuveriteľne svedčí.
„No a nedalo by sa s tým niečo?...“ posledný pokus obmäkčiť Bručalovú.
„Nooo ako si to predstavujete, pravidlá platia pre každého pán Trieska a chybne vyplnená časť 234, odsek 4, písmeno B, čo s tým spravíme?“ Tak predsa iskierka nádeje. Podobne sa pýtajú niektorí policajti pri “bežných“ kontrolách a dúfajú, že si na záver šichty ešte čo to prilepšia.
„A nemohli by sme....“ nesmelo apelujem na Bručalovú.
„No, ale to by mohol každý povedať pán Trieska, zákon je zákon a platí pre každého!“ uzavrie nekompromisne.
Pozrie cez svoje okuliare ešte raz do haldy papierenského materiálu, čo som krvopotne po nociach vypracoval.
„Pán Trieska, pán Trieska, no čo s Vami? Povedzte...“
„Tak ak by sme to opravili...?“ Neisto požiadam súdružku Bručalovú.
„Dajte to sem!“ rázne zavelí! Ale robím to posledný krát. Nabudúce Vám to už neprejde!“
„Ani neviete aký som vám vďačný.“ Nuž nič originálnejšie mi nenapadlo.
„ Tak a teraz je to v poriadku“ pochváli sa Bručalová
„Ale naposledy, pán Trieska“
„Samozrejme, dám si viac záležať.“
Spomeniem si na bonboniéru, ktorá sa mi už zrejme aj roztopila v aktovke.
Janka mi ešte pred odchodom nakázala, aby som to tej ropuche dal až vtedy, keď mi to schváli!
Vyťahujem to z tašky tak nemotorne, akoby som vyťahoval hasák.
Bručalová aj ostane na chvíľu zarazená!
„Pre Vás som si dovolil...“
„Bručalová sa razom mení na príjemnú tetu, ktorá trávi čas prechádzkami v neďalekom parku.“
Samozrejme nezabudne na čarovnú formulku:“Ale to ste nemusel pán Trieska, veď my sme tu pre Vás...“.
Chcem, ale nedokážem veriť úprimnosti tých slov.
Lúčenie. Bručalová mi nezabudne pripomenúť, aby som nabudúce prišiel rovno za ňou.
Zdvorilo poďakujem.
Zatváram dvere. Opúšťam úradnický smrad a na sekundu rozmýšľam, prečo som to urobil. Prečo som Bručalovej dal bonboniéru za niečo, čo je jej povinnosťou. Neviem?
Asi preto, že ešte stále Žijeme v socializme.
Asi preto, že milujeme korupciu, aj keď je taká malicherná!
Asi preto, že máme radi ten pocit, keď sa vyššia moc zľutuje a nechá nás žiť!
Asi preto, že sme hlúpi!
A asi preto, že sa bojíme a nevieme prečo!
