Takže ráno sa nieslo v celku štandardnom móde. Až na to 5min. meškanie s ktorým už človek ako tak ráta. Koniec koncov meškania sú aj na niečo dobré, sem-tam sa zídu a pomôžu keď sa už zdá, že je zle. Niekedy zas spravia škrt cez rozpočet keď sa zdá, že každá minúta je drahá. Tak či onak, vždy lepšie ako uviaznuť niekde v zápche a byť párkom v rožku z ktorého niet úniku. Lebo ako inak, všetky cestu vedú do cieľa a samozrejme všetky sa naraz upchajú. Obzvlášť v Bratislave pri tak prepracovanom systéme cestnej dopravy. A blbé na tom je to, že sa ani v knižke nedá zalistovať, lebo pozornosť je v tomto prípade namieste!
Popoludní cestou domov, s pocitom dobre vykonanej práce a po pár inšpiratívnych stretnutiach sa situácia mierne skomplikovala. O to viac, že ma doma čakala chorá dcéra a ponáhľal som sa z celkom objektívnych príčin. Nie preto, že by som nestíhal svoj obľúbený seriál:-) Už z hlavnej stanice vlak meškal asi 10 minút. Neprešiel ani 4 km a na stanici Vinohrady skolaboval úplne. Vraj niečo horí v rušni a je to starý krám, poznamenal naštvaný sprievodca. Predtým ešte z diaľky kľal ako satan, že on na to môže jeb.. a že je to skur....starý črep. Malým deťom pre istotu mamičky vo vozni zakrývali uši, aby sa nestalo, že niečo nebodaj započujú.
Samozrejme, asi si viete predstaviť ako ľudia hromžili a nadávali keď nám pán sprievodca Dobrovoda (tuším tak sa volal)oznámil, že ďalej sa nepohneme a že síce píšu meškanie 15 min.,ale do toho času to určite nestihnú vyriešiť! Všetci sa pustili do toho chudáka Dobrovodu, otvárali svoje pojazdné kancelárie a nestrácali ani jedinú sekundu. Mňa v tej chvíli napadlo akí sme malicherní a stratení keď sa na chvíľu zastaví čas a my nevieme kade ľahšie. Aj ja som sa ponáhľal, ale Dobrovoda za nič nemohol a keď si chcel niekto do niečoho kopnúť, mal si to ísť vybaviť z 34-tonovým rušňom „Dodom“!
Počkal som kým sa situácia upokojí a zašiel za pánom Dobrovodom, ktorý práve telefonoval s dispečerom:
„Dobrý deň pán dispečer tu Dobrovoda, Bratislava-Vinohrady. No stojíme tu a nevieme čo ďalej. Aha, že pošlete náhradný rušeň...mhmhm A ten REX(pozn.:regionál express) čo teraz pôjde o 10min. by ľudí nevzal a nezastal na staniciach kde štandardne nestojí? Aha, že ak tak, tak to budú hlásiť. No dobre pán dispečer. Tak mi čakáme, majte sa...“
Staničný rozhlas(nepríjemný hlas digitálnej pani s upravenou dikciou) :“Osobný vlak zo smeru Bratislava hl. stanica, Pezinok, Šenkvice, Trnava a Leopoldov bude z technických dôvodov meškať asi 55min. Za vzniknuté.....blablabla“
Vedel som, že je zle a skysnem tam ďalšiu hodinu kým nepôjde ďalší osobák. Ľud sa pomaly rozptýlil do všetkých svetových strán. Niektorí nastúpili na REX, ktorý samozrejme nikde výnimočne nestál, veď prečo aj. Rozkaz je vraj rozkaz!
Dal som si párok v rožku s coca-colou za študentskú cenu 1,40. Pofajčil drzo na peróne spolu s jednou slečnou ktorá mala zrejme tiež potrebu porušovať v tom momente všetky zákazy a príkazy (no však by nám nejaký železničný lampasák skúsil niečo povedať) a trpezlivo čakal a ťahal a vyfúkol a znovu potiahol.... Paradoxne som vôbec necítil hnev ani zlosť, skôr mi ten moment a tá situácia pripomenuli, prečo sa stále tak veľmi naháňame a nedokážeme chvíľku zastaviť. Len tak postáť, poobzerať sa okolo a dýchať ten pekný deň, pretože bol naozaj nádherný? Koniec koncov, čas vtedy plynie oveľa pokojnejšie!
Keď dorazil osobák jedna babka to stručne a vecne okomentovala slovami: “Peniaze rozdávajú , ale na vlaky nemajú“ . Mala pravdu!
V Pezinku ku nám nastúpila partička mentálne postihnutých ľudí. Tí sa nikam neponáhľali a bolo im úplne jedno či vlak mešká. Vychutnávali si ten krásny pocit viezť sa vo vlaku. Ten čistý pocit z dobrodružstva. Boli naraz oveľa svetlejší a krajší ako všetci tí hundroši a neustáli ponáhľači. V tom okamihu som si uvedomil, že sú veľakrát oveľa múdrejší a v istých situáciách by som to s nimi naozaj menil!